V roku 1994 vypukla v Rwande jedna z najhroznejších genocíd v novodobých dejinách, namierená proti Tutsiom, ktorá veľmi rýchlo zachvátila celú krajinu. Podľa odhadov OSN bolo v priebehu 100 dní zabitých 800 000 až 1 000 000 ľudí. Väčšina obetí boli Tutsiovia, no boli medzi nimi aj Hutuovia, ktorí sa odmietli podieľať na vraždení Tutsiov. Každý z 2 500 Jehovových svedkov v Rwande bol preto v ohrození života.

Počas genocídy bolo zabitých 400 našich bratov a sestier, prevažne z kmeňa Tutsi. No o život prišli aj svedkovia z kmeňa Hutu, pretože bolo pre nich nemysliteľné, aby druhým ublížili alebo aby vydali svojich spolukresťanov vrahom.

Brat Charles Rutaganira je z kmeňa Tutsi a pred 25 rokmi prežil túto genocídu. Stále si živo spomína na jedno nedeľné ráno, keď si bol istý, že ho zabijú, a na to, ako mu obetavá láska jeho spolukresťanov zachránila život.

Keď jeho dom obkľúčili 30 útočníci, bol zhrozený. Hovorí: „Väčšinou to boli moji susedia, s ktorými som sa každý deň zdravil.“ Ale keď v to ráno prišli do jeho domu, videl, ako veľmi sa zmenili. Spomína: „Oči mali červené a plné nenávisti. Boli ako zvieratá, ktoré sú pripravené vrhnúť sa na svoju korisť.“

Napadli brata Rutaganiru mačetami, kopijami a palicami, z ktorých trčali klince, a to len preto, že bol Tutsi. Potom ho vytiahli na ulicu a nechali ho tam, aby zomrel. Ako tam polomŕtvy ležal a krvácal, prišla ďalšia skupina s lopatami, aby zahrabali jeho telo. Jeden z nich ho spoznal a pamätal si ho ako pokojamilovného kresťana. Spýtal sa: „Prečo zabili tohto Jehovovho svedka?“ No nikto mu neodpovedal. Zrazu sa spustil prudký dážď, a tak odišli.

Keď sa brat Samuel Rwamakuba z kmeňa Hutu, ktorý býval neďaleko, dozvedel, čo sa stalo bratovi Rutaganirovi, poslal svojho syna do dažďa, aby ho priniesol k nim domov. Ďalší dvaja hutuskí bratia prejavili veľkú odvahu a išli po lieky a obväzy, hoci už len vyjsť na ulicu bolo veľmi nebezpečné. Vrahovia sa vrátili na miesto, kde nechali brata Rutaganiru, a začali ho hľadať. Keď zistili, že je v dome nášho brata z kmeňa Hutu, ich vodca povedal, že sa ráno vrátia a všetkých zabijú.

Bratia z kmeňa Hutu vedeli, že riskujú život, keď pomáhajú niekomu z kmeňa Tutsi. Brat Rutaganira hovorí: „Ak sa tí ľudia rozhodli, že niekoho zabijú, a niekto sa mu pokúsil pomôcť, tak zabili aj jeho.“

Keďže brat Rwamakuba bol z kmeňa Hutu, mohol utiecť a dostať sa cez zátarasy, ktoré stále strážili ozbrojené hliadky. Ale on nechcel opustiť svojho brata z kmeňa Tutsi, ktorý bol vážne zranený. Povedal mu: „Neopustím ťa. Kde zomrieš ty, tam zomriem aj ja.“

No ďalšie ráno prišli vojaci a zabijaci pred nimi nakoniec ušli.

Keď sa brat Rutaganira zotavil, snažil sa nájsť bratov a sestry zo zboru. Mnohí boli zdrvení, pretože prišli o svojich blízkych, ktorí boli bezdôvodne zabití, a pretože zažili obrovskú traumu – mučenie alebo znásilnenie. Brat Rutaganira spomína: „Prvé mesiace po genocíde boli veľmi ťažké.“ Ale bratia a sestry z kmeňov Hutu a Tutsi si navzájom s láskou pomáhali a vďaka tomu sa s touto traumou dokázali lepšie vyrovnať. Brat ďalej hovorí: „Nedovolili, aby medzi nimi vznikla nenávisť a rozdelenie.“

Jehovovi svedkovia napriek utrpeniu, ktoré zažili, začali v krajine znovu organizovať zhromaždenia a zvestovateľskú službu. Mnohí ľudia zúfalo potrebovali duchovnú pomoc. Niektorí nesmierne trpeli, pretože ich blízki boli brutálne zavraždení. Ďalších trýznilo svedomie za to, aké hrozné veci počas genocídy urobili. Mnohí Rwanďania sa cítili zradení svojimi susedmi, politikmi a najmä náboženstvom. (Pozri rámček „ Za genocídu v Rwande boli zodpovedné aj cirkvi.“)

Na mnohých Rwanďanov veľmi zapôsobilo, že Jehovovi svedkovia na rozdiel od členov iných náboženstiev zostali mierumilovnými kresťanmi a nemali s genocídou nič spoločné. Jednu učiteľku z kmeňa Tutsi, ktorá bola katolíčka, a jej šesť detí ukrývala rodina Jehovových svedkov, ktorých takmer ani nepoznala. Táto učiteľka povedala: „Jehovových svedkov si veľmi vážim... Väčšina ľudí vie, že sa do genocídy vôbec nezapojili.“

Keď sa skončila genocída, mnohí Rwanďania začali chodiť na zhromaždenia Jehovových svedkov. Každý zvestovateľ viedol priemerne tri biblické štúdiá. Počas služobného roku 1996 sa počet Jehovových svedkov zvýšil o viac ako 60 percent. Ľudia veľmi potrebovali útechu, ktorú dáva dobré posolstvo o Kráľovstve.

Pre mnohých ľudí a zvlášť pre tých, ktorí genocídu prežili, je toto smutné 25. výročie časom, keď sa znovu vracajú k tomu, čo sa vtedy stalo. Brat Rutaganira a ďalší očití svedkovia týchto hrôz sú presvedčení, že pravá kresťanská láska je silnejšia ako kmeňová nenávisť. Brat Rutaganira hovorí: „Ježiš Kristus učil svojich nasledovníkov, aby milovali jeden druhého viac ako seba. Prežil som vďaka tomu, že Jehovovi svedkovia majú medzi sebou takúto lásku.“ ​(Ján 15:13)