O 5.00 hod. ráno zobudil mladomanželov Femiho a Janu Durodolovcov telefonát od staršieho z ich zboru. Femi rozpráva: „Zodvihol som a počujem, ako mi hovorí: ‚Nechcem ťa vystrašiť, ale buďte pripravení. Do Kyjeva smeruje ruská armáda!‘“ Jana hovorí: „V tom momente som celá stuhla.“

Femi pochádza z Nigérie a Jana je Ukrajinka. Po tomto telefonáte sa obliekli, urobili si doma poslednú šálku kávy a prečítali si denný text. Znel takto: „Keď budete pokojní a budete mi dôverovať, budete silní.“ (Izaiáš 30:15) Femi sa potom vrúcne pomodlil. Zobrali si ruksaky, všetko ostatné nechali doma a utiekli do Holandska.

Niečo podobné zažila väčšina našich bratov a sestier, ktorí sa rozhodli utiecť po tom, čo 24. februára 2022 Rusko napadlo Ukrajinu. Na Ukrajine je približne 130 000 Jehovových svedkov. Doteraz sa viac ako 36 000 z nich rozhodlo utiecť a z toho viac ako 16 000 utieklo do zahraničia. Mnohí opustili svoj dom, prácu a zbor. Počas tohto konfliktu muži vo veku 18 až 60 rokov nemôžu Ukrajinu opustiť. Výnimkou sú tí, ktorí majú občianstvo inej krajiny.

Bratia a sestry, ktorí utekajú, majú so sebou iba pár nevyhnutných vecí. Hromadne nastupujú do vlakov a autobusov a vydávajú sa na dlhú a náročnú cestu do bezpečia, často bez toho, aby vedeli, kde sa skončí. S vierou, že Jehova im pomôže, odchádzajú z miest zničených vojnou a nevedia, či sa tam ešte niekedy vrátia.

„Všetko sme tam nechali. Zobrali sme si iba pár vecí,“ hovorí Jana. „Človek si v takejto situácii uvedomí, že jediné, na čom záleží, je vzťah s Jehovom.“

V Kyjeve blízko domu sestry Lilije Antoňukovej bolo počuť sirény a výbuchy bômb. Ulice boli plné vrakov zhorených áut a trosiek budov a mostov.

Lilija sa rozhodla spolu so svojou 17-ročnou dcérou Olexandrou čo najskôr z krajiny odísť. Niekoľko dní cestovali v preplnenom vlaku do Poľska. Cestou museli dlhé hodiny stáť a mali so sebou len veľmi málo jedla. Úzkosť a obavy, ktoré sestry cítili, sa zmiernili, keď prišli do mesta Przemyśl v Poľsku.

Lilija hovorí: „Keď sme zbadali bratov, ktorí držali tabuľky s nápisom JW.ORG, vedeli sme, že všetko bude v poriadku.“ Bratia ich odviezli do sály Kráľovstva, kde sa mohli zohriať, najesť a oddýchnuť si. Neskôr ich zobrali k spoluveriacim, kde mohli ostať.

„Cítili sme, ako dobre sa o nás Jehova stará. Veľmi to posilnilo našu vieru,“ rozpráva Lilija, ktorá medzičasom odišla do Nemecka. „Stále mu ďakujem za jeho lásku a za bratov a sestry, ktorí sú pripravení pomôcť v ťažkých chvíľach.“

Sestra Anastasija Kovaľovová rozpráva o leteckom útoku na mesto Záporožie. Hovorí, že zo svojho bytu videla silné záblesky z mínometnej paľby a počula výbuchy. Keďže bombardovanie pokračovalo a jej sedemročný synovec a trojročná neter boli veľmi vystrašení, spolu so švagrinou sa rozhodli, že z mesta odídu. Anastasija rozpráva: „Nemohli sme si toho zobrať so sebou veľa, a tak sme mali málo oblečenia a chýbali nám aj ďalšie veci. Ale bratia sa nám o všetko postarali. Dali nám toho dokonca viac, než sme potrebovali.“ Anastasija a jej švagriná Anna spolu s deťmi prešli cez Poľsko do Nemecka.

Sestra Anastasija Ščukinová a jej mama, sestra Oľha Lysenková, sa zakaždým, keď počuli sirénu, išli schovať do chladnej pivnice v malom dome, kde bývali. Obidve slúžili ako priekopníčky v malom meste Brailiv vo Vinnyckej oblasti, kde bolo potrebných viac zvestovateľov. Veľmi premýšľali nad tým, či tam majú zostať alebo nie. No keď sa situácia ďalej zhoršovala, rozhodli sa, že odídu. Zobrali si so sebou len zopár nevyhnutných vecí a dva dni cestovali vlakom, pričom takmer vôbec nespali. Pre Oľhu to nebolo jednoduché, pretože má 58 rokov a zdravotné problémy. Do Rzeszówa v Poľsku prišli o 2.00 hod. ráno. „Napriek tomu, že to bolo uprostred noci, bratia nás tam čakali,“ hovorí Anastasija. „Sme Jehovovi a aj našim bratom a sestrám nesmierne vďačné.“

Brat Andrzej Chyba, ktorý je poľským občanom, a jeho manželka Elizabeth z Británie sa v meste Sumy skrývali spolu s ďalšími piatimi spolukresťanmi v pivnici domu jedného brata. Počuli, ako im nad hlavou lietajú stíhačky, a zovšadiaľ sa ozývala streľba a výbuchy bômb. Pozerali spolu video „Ó, Jehova... tebe dôverujem“ – biblický príbeh o kráľovi Ezechiášovi v čase, keď sa na Jeruzalem chystali zaútočiť Asýrčania. To im pomohlo, aby nemali taký strach.

Andrzej, ktorý je už teraz aj so svojou manželkou v Poľsku, hovorí: „Bratia nám posielali povzbudzujúce biblické myšlienky a napísali nám napríklad, aby sme si prečítali 27. žalm.“

Sme presvedčení, že Jehova bude aj ďalej pomáhať našim bratom a sestrám, ktorí „zniesli stratu svojho majetku“ s nádejou, že už čoskoro žiadne vojny nebudú. (Hebrejom 10:34)