„Evolúcia je skutočnosťou rovnako ako to, že slnko hreje,“ tvrdí profesor Richard Dawkins, významný evolučný biológ.¹⁶ Slnko je naozaj horúce — to je fakt, ktorý dokazujú pokusy i priame pozorovania. Ale poskytujú pokusy a priame pozorovania rovnako nespochybniteľné dôkazy o evolúcii?

Skôr ako si odpovieme na túto otázku, je potrebné ujasniť si niektoré skutočnosti. Mnoho vedcov si všimlo, že postupom času sa potomstvo živých organizmov môže nepatrne meniť. Napríklad ľudia môžu výberovým krížením psov dosiahnuť, aby ďalšie potomstvo malo časom kratšie nohy alebo dlhšiu srsť. * Niektorí vedci označujú tieto malé zmeny pojmom „mikroevolúcia“.

Evolucionisti však učia, že malé zmeny sa v priebehu miliárd rokov postupne hromadili a viedli až k takým veľkým zmenám, že z rýb sa stali obojživelníky a z tvorov podobných opiciam ľudia. Tieto predpokladané veľké zmeny sú označované pojmom „makroevolúcia“.

Napríklad Charles Darwin učil, že na základe malých zmien, ktoré možno pozorovať,  môžeme usúdiť, že sú možné aj oveľa väčšie zmeny, ktoré pozorovaním nemožno overiť.¹⁷ Predpokladal, že v priebehu veľmi dlhých časových období sa pôvodné, takzvané jednoduché formy života pomaly vyvíjali prostredníctvom ‚mimoriadne jemných modifikácií‘, až vznikli milióny foriem života, ktoré sú na zemi dnes.¹⁸

Mnohým znie toto tvrdenie rozumne. Možno uvažujú: ‚Ak môžu v rámci druhu nastávať malé zmeny, prečo by v priebehu dlhého času nemohli evolúciou nastať aj veľké zmeny?‘ * V skutočnosti sa však evolučná teória zakladá na troch mýtoch, na troch mylných predpokladoch. Zamyslite sa nad nasledujúcimi faktmi.

Mylný predpoklad č. 1: Mutácie poskytujú východiskovú „surovinu“, z ktorej vznikajú nové druhy. Makroevolučná teória je založená na tvrdení, že mutáciami — náhodnými zmenami v genetickom kóde rastlín a živočíchov — môžu vzniknúť nové druhy, či dokonca aj celkom nové čeľade rastlín a živočíchov.¹⁹

Fakty: O mnohých znakoch rastlín a živočíchov rozhodujú informácie obsiahnuté v ich genetickom kóde, čo je akýsi stavebný plán uložený v jadre každej bunky. * Vedci zistili, že mutácie môžu viesť v prípade potomstva k určitým odchýlkam. Ale naozaj vznikajú mutáciami úplne nové druhy rastlín či zvierat? Čo odhalil výskum v oblasti genetiky za posledných 100 rokov?

Koncom 30. rokov 20. storočia bola vo vedeckej obci s nadšením prijatá myšlienka umelého, čiže ľuďmi riadeného výberu mutácií. Už skôr vedci zastávali názor, že nové druhy rastlín mohli vzniknúť tak, že z náhodných mutácií sa prírodným výberom vyselektovali tie organizmy, ktoré boli najlepšie prispôsobené podmienkam daného prostredia, a tie prežili a ďalej sa rozmnožovali. A tak vedci prišli k záveru, že umelým výberom mutácií by sa malo dať uskutočniť to isté, ale ešte efektívnejšie. „Medzi biológmi všeobecne a zvlášť medzi genetikmi a šľachtiteľmi zavládla eufória,“ povedal vedec Wolf-Ekkehard Lönnig z nemeckého Inštitútu Maxa Plancka pre výskum šľachtenia rastlín. * Prečo zavládlo také nadšenie?  Dr. Lönnig, ktorý sa už asi 30 rokov venuje výskumu genetických mutácií rastlín, povedal: „Títo výskumníci sa nazdávali, že prišiel čas na revolučnú zmenu v tradičných metódach šľachtenia rastlín a zvierat. Mysleli si, že vyvolaním mutácií a výberom tých pozitívnych dokážu vytvoriť nové a lepšie rastliny a zvieratá.“²⁰ Niektorí dokonca dúfali, že vytvoria úplne nové druhy.

Vedci v Spojených štátoch, Ázii i Európe dostali veľkú finančnú podporu, aby začali výskumné programy. Skúšali rôzne metódy, od ktorých si sľubovali, že nimi urýchlia evolúciu. Aké výsledky dosiahli po vyše 40 rokoch intenzívneho výskumu? Výskumník Peter von Sengbusch hovorí: „Pokusy vytvoriť pomocou ožarovania [a následných mutácií] stále výnosnejšie odrody sa napriek obrovským nákladom ukázali vo všeobecnosti ako neúspešné.“²¹ A Dr. Lönnig poznamenáva: „V 80. rokoch 20. storočia celosvetový neúspech definitívne pochoval nádeje a eufóriu vedcov. Krajiny západného sveta sa mutačnému šľachteniu ako samostatnému výskumnému odboru prestali venovať. Skoro všetky mutanty... uhynuli alebo boli slabšie než divo rastúce odrody.“ *

Jednako však informácie zhromaždené asi za 100 rokov všeobecného výskumu mutácií a zvlášť za 70 rokov mutačného šľachtenia na niečo poslúžili. Umožňujú vedcom posúdiť, či je možné, aby mutáciami vznikli nové druhy organizmov. Po preskúmaní dôkazov dospel Dr. Lönnig k nasledujúcemu záveru: „Mutáciami sa nemôže pôvodný druh [rastliny či zvieraťa] zmeniť na úplne nový druh. Tento záver je v súlade so všetkými skúsenosťami a výsledkami výskumu mutácií v 20. storočí, ako aj so zákonmi pravdepodobnosti.“

Mohol sa teda mutáciami vyvinúť z jedného druhu úplne nový druh? Dôkazy svedčia o tom, že nie! Výskum viedol Dr. Lönniga k záveru, že „správne definované druhy majú reálne hranice, ktoré nemožno náhodnými mutáciami zrušiť ani prekročiť“.²²

Zamyslime sa, čo z uvedených skutočností vyplýva. Ak vysokovzdelaní vedci nie sú schopní umelým vyvolaním mutácií a výberom tých pozitívnych vytvoriť nové druhy živých organizmov, je pravdepodobné, že by sa to podarilo procesu, ktorý by nikto neriadil? Ak z výskumu vyplýva, že mutáciami sa pôvodné druhy nemôžu zmeniť na úplne nové druhy, ako potom mohlo dôjsť k makroevolúcii?

Mylný predpoklad č. 2: Pôsobením prírodného výberu vznikajú nové druhy živých organizmov. Darwin bol presvedčený, že na základe procesu, ktorý nazval prírodným výberom, prežijú tie formy života, ktoré sú najlepšie prispôsobené podmienkam daného prostredia, zatiaľ čo menej prispôsobené formy života časom vyhynú. Súčasní evolucionisti učia, že ako druhy migrovali a izolovali sa, prírodný výber uprednostnil tie, ktorým genetické mutácie umožnili v novom prostredí prežiť. Podľa ich teórie sa tak z izolovaných skupín napokon vyvinuli úplne nové druhy.

Fakty: Ako bolo uvedené, z výsledkov výskumu jasne vyplýva, že mutáciami nemôžu vzniknúť úplne nové druhy rastlín a zvierat. Čo teda evolucionisti predkladajú ako dôkaz svojho tvrdenia, že prírodným výberom sa vyčleňujú užitočné mutácie, z ktorých potom vznikajú nové druhy? Brožúra, ktorú v roku 1999 vydala  Americká akadémia vied, uvádza ako dôkaz „13 druhov piniek, ktoré Darwin študoval na [Galapágoch] a ktoré sú dnes známe ako Darwinove pinky“.²³

V 70. rokoch 20. storočia sa skupina vedcov pod vedením Petra R. a B. Rosemary Grantovcov z Princetonskej univerzity začala venovať štúdiu týchto piniek. Zistili, že rok sucha na týchto ostrovoch ľahšie prežili tie pinky, ktoré mali trochu väčší zobák. Toto zistenie sa považovalo za významné, pretože veľkosť a tvar zobáka sa pri týchto 13 druhoch piniek považuje za jeden z hlavných rozlišovacích znakov. „Grantovci odhadli, že ak prichádza suchota na ostrov raz za desať rokov, môže sa vytvoriť nový druh piniek už za dvesto rokov,“ píše sa ďalej v brožúre Americkej akadémie vied.²⁴

V tejto brožúre sa však nespomína ďalší fakt — že v rokoch po skončení sucha v populácii piniek opäť prevládli pinky s menším zobákom. Spomínaní vedci zistili, že ako sa klimatické podmienky na týchto ostrovoch rôzne menili, jeden rok prevládali pinky s dlhším zobákom, no neskôr zasa pinky s menším zobákom. Všimli si tiež, že niektoré „druhy“ piniek sa medzi sebou krížia a ich potomstvo prežíva lepšie ako pôvodné „druhy“. Tak dospeli k záveru, že keby kríženie pokračovalo, mohli by dva „druhy“ splynúť do jedného.²⁵

Vedie teda prírodný výber k vzniku úplne nových druhov? Pred niekoľkými desaťročiami začal evolučný biológ George Christopher Williams spochybňovať tvrdenie, že prírodný výber má takú moc.²⁶ V roku 1999 evolučný teoretik Jeffrey H. Schwartz napísal, že prírodný výber môže druhom pomáhať, aby sa prispôsobili meniacim sa životným podmienkam, ale nevedie k vzniku ničoho nového.²⁷

Z Darwinových piniek naozaj nevzniká „nič nové“. Stále sú to pinky. A fakt, že sa medzi sebou krížia, vzbudzuje pochybnosti o správnosti metód, ktoré niektorí evolucionisti používajú pri definovaní druhov. Okrem toho z informácií uverejnených o týchto pinkách vidno, že ani  uznávané vedecké inštitúcie neinformujú o faktoch vždy nezaujato.

Mylný predpoklad č. 3: Skameneliny svedčia o makroevolučných zmenách. Spomenutá brožúra Americkej akadémie vied vyvoláva v čitateľovi dojem, že skameneliny, ktoré vedci našli, poskytujú viac než dostatok dôkazov o makroevolúcii. Uvádza sa v nej: „Medzi rybami a obojživelníkmi, medzi obojživelníkmi a plazmi, medzi plazmi a cicavcami a potom v priebehu vývojového radu primátov bolo nájdených toľko prechodných foriem, že je často ťažko kategoricky určiť čas, kedy došlo k prechodu z jedného druhu k druhému.“²⁸

Fakty: Toto kategorické tvrdenie, ktoré nachádzame v tejto brožúre, je dosť prekvapujúce. Prečo? Nezlomný zástanca evolúcie Niles Eldredge uvádza, že za dlhé časové obdobia sa „pri väčšine druhov nahromadilo len málo evolučných zmien alebo sa nenahromadili žiadne“, teda podľa jeho slov skameneliny nesvedčia o postupnom hromadení zmien. *²⁹

Do dnešného dňa vedci na celom svete objavili a zatriedili asi 200 miliónov veľkých a miliardy malých skamenelín. Podľa mnohých vedcov táto rozsiahla zbierka skamenelín ukazuje, že všetky hlavné skupiny živočíchov sa objavili náhle a zostali prakticky nezmenené a že mnohé druhy zanikli rovnako náhle, ako sa objavili.

Prečo mnoho významných evolucionistov stále tvrdí, že makroevolúcia je dokázaná? Vplyvný evolucionista Richard Lewontin otvorene napísal, že mnohí vedci sú ochotní prijímať nepodložené vedecké tvrdenia preto, že „cítia záväzok zostať verní materializmu“. * Mnohí vedci odmietajú čo i len uvažovať o možnosti existencie inteligentného Konštruktéra, lebo ako píše Lewontin, nemôžu „pripustiť myšlienku božského zásahu“.³⁰

Časopis Scientific American v tejto súvislosti citoval sociológa Rodneyho Starka, ktorý povedal: „Dvesto rokov sa propaguje myšlienka, že ak chcete byť vedcom, musíte svoju myseľ zbaviť okov náboženstva.“ Rodney Stark ďalej poznamenáva, že na výskumných univerzitách „sú veriaci ľudia radšej ticho“.³¹

Ak má človek prijať makroevolučnú teóriu, musí veriť, že vedci s agnostickými alebo ateistickými názormi nedovoľujú, aby bol ich výklad vedeckých objavov ovplyvnený ich osobnými názormi. Musí veriť, že všetky zložité formy života sú výsledkom mutácií a prírodného výberu, hoci za sto rokov výskumu sa ukázalo, že mutáciami sa ani jeden správne definovaný druh nezmenil na niečo úplne nové. Musí veriť, že všetky tvory sa postupne vyvinuli zo spoločného predka, hoci skameneliny jasne svedčia o tom, že hlavné druhy rastlín a živočíchov sa objavili náhle a nevyvíjali sa z nich iné druhy, a to ani v priebehu veľmi dlhých časových období. Je podľa vás taká viera založená na faktoch alebo na mýtoch? Prijatie evolučnej teórie je v skutočnosti otázkou „viery“.