Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Mali by sme sa modliť k svätým?

Mali by sme sa modliť k svätým?

KTO z nás sa už v živote nedostal do tiesne a nepocítil potrebu obrátiť sa na niekoho s prosbou o pomoc? V takej situácii by sme pravdepodobne oslovili súcitného priateľa, ktorý už niečo podobné prežil. Veru, mať naporúdzi priateľa, ktorý je aj súcitný, aj skúsený, je na nezaplatenie.

Niektorí môžu mať takéto pocity v súvislosti s modlitbou. Je im bližšie obrátiť sa na niektorého svätého, než sa modliť priamo k Bohu. Boh sa im zdá príliš vznešený a bázeň vzbudzujúci. Hovoria, že svätí ich môžu lepšie pochopiť, pretože zažili skúšky a ťažkosti, s ktorými sa ľudia v živote bežne stretávajú. Preto ak niekto stratil niečo veľmi dôležité, možno sa rozhodne obrátiť na „svätého“ Antona Paduánskeho, ktorý je už dlho považovaný za patróna stratených a ukradnutých vecí. Ak má niekto choré zviera, možno poprosí o pomoc „svätého“ Františka z Assisi. A v tých najzúfalejších situáciách sa niektorí utiekajú k „svätému“ Júdovi (Tadeášovi), ktorý je patrónom beznádejných prípadov.

Ako si však môžeme byť istí, že modlitby k svätým sú v súlade s Božím Slovom? Keďže naše modlitby sú určené Bohu, rozhodne by nás malo zaujímať, či Boh naše modlitby počúva. A nemenej dôležitá je aj otázka, ako sa Boh pozerá na modlitby k svätým.

BIBLICKÝ NÁZOR NA MODLITBY K SVÄTÝM

Zvyk modliť sa k svätým sa zakladá na učení katolíckej cirkvi o orodovaní svätých. Podľa Katechizmu Katolíckej cirkvi svätí „neprestajne orodujú za nás u Otca a predkladajú mu zásluhy, ktoré získali na zemi“. A tak keď sa niekto modlí k svätým, robí to v nádeji, že vďaka ich výnimočnému postaveniu pred Bohom získa prostredníctvom nich u Boha zvláštnu priazeň.

Je toto učenie biblické? Niektorí tvrdia, že podklad pre túto náuku sa nachádza v spisoch apoštola Pavla. Napríklad kresťanom v Ríme Pavol napísal: „Teraz vás, bratia, nabádam prostredníctvom nášho Pána Ježiša Krista a pomocou lásky ducha, aby ste sa spolu so mnou usilovne venovali modlitbám k Bohu za mňa.“ (Rimanom 15:30) Prosil Pavol svojich spolukresťanov, aby zaňho orodovali u Boha? To asi nie. Veď Pavol bol Kristov apoštol, a tak ak by tu išlo o orodovanie, nemali skôr oni prosiť Pavla, aby za nich orodoval? Z toho, čo Pavol napísal, vidno, že je vhodné prosiť spolukresťanov, aby sa za nás modlili. Ale to je niečo úplne iné, než modliť sa k niekomu, o kom si myslíme, že je v nebi, aby našu žiadosť predložil Bohu namiesto nás. Prečo je to tak?

Podľa Jánovho evanjelia Ježiš povedal: „Ja som cesta a pravda a život. Nikto neprichádza k Otcovi, iba prostredníctvom mňa.“ (Ján 14:6) Povedal tiež: „A potom vám Otec dá všetko, o čo ho požiadate v mojom mene.“ (Ján 15:16, Nový zákon v modernom jazyku) Ježiš nehovoril, že by sme mali svoje modlitby adresovať jemu a že on sa potom za nás prihovorí u Boha. Teda ak chceme, aby Boh naše modlitby vypočul, musíme ich adresovať priamo Bohu prostredníctvom Ježiša, a nie niekoho iného.

Keď učeníci žiadali Ježiša, aby ich naučil modliť sa, Ježiš im odpovedal: „Kedykoľvek sa modlíte, hovorte: ‚Otče, nech sa posvätí tvoje meno.‘“ (Lukáš 11:2) Áno, „kedykoľvek“, čiže vždy, keď sa modlíme, mali by sme oslovovať priamo Boha, nie Ježiša ani nikoho iného. Keď vezmeme do úvahy tieto Ježišove jednoznačné výroky, nie je logické prísť k záveru, že svoje modlitby by sme mali adresovať Bohu prostredníctvom Ježiša Krista, a nie prostredníctvom nejakého orodovníka alebo „svätého“?

Modlitba je veľmi dôležitou súčasťou nášho uctievania a uctievať kohokoľvek iného okrem Boha nie je vôbec v súlade s učením Biblie. (Ján 4:23, 24; Zjavenie 19:9, 10) Preto by sme svoje modlitby mali adresovať iba Bohu.

MALI BY SME SA OBÁVAŤ HOVORIŤ S BOHOM?

Ježiš vo svojej Kázni na vrchu uviedol príklad dieťaťa, ktoré si od otca pýta niečo na jedenie. Dal by otec svojmu dieťaťu namiesto chleba kameň? Alebo namiesto ryby jedovatého hada? (Matúš 7:9, 10) Milujúci otec by niečo také nikdy neurobil!

Každý milujúci otec si praje, aby s ním jeho dieťa hovorilo. Rovnako to cíti aj Boh

Zamyslite sa nad podobným príkladom z pohľadu rodiča. Predstavte si, že vaše dieťa má k vám nejakú naliehavú prosbu. Celé roky ste pracovali na tom, aby ste si s ním vytvorili blízky vzťah a vždy ste sa snažili byť prístupní. Napriek tomu sa vaše dieťa bezdôvodne obáva vašej reakcie, a tak požiada niekoho iného, aby vám tú prosbu predložil namiesto neho on. Ako by ste sa cítili? A čo ak s vami začne komunikovať cez túto osobu bežne a vyzerá to tak, že v tom chce pokračovať? Páčilo by sa vám to? To sotva! Milujúci rodičia chcú, aby s nimi ich deti hovorili priamo a aby nemali zábrany poprosiť ich o to, čo potrebujú.

Aby tí, ktorí Ježiša počúvali, pochopili jeho znázornenie, povedal im: „Preto ak vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo viac váš Otec, ktorý je v nebesiach, dá dobré veci tým, ktorí ho prosia?“ (Matúš 7:11) Rodičia nepochybne veľmi túžia dávať svojim deťom dobré veci. Náš nebeský Otec však pociťuje ešte silnejšiu túžbu počúvať naše modlitby a odpovedať na ne.

Boh chce, aby sme sa v modlitbe obracali priamo naňho aj vtedy, keď nás ťaží bremeno osobných nedostatkov. Počúvaním našich modlitieb nepoveruje nikoho iného. Biblia nás nabáda: „Uvrhni svoje bremeno na Jehovu, a on ťa sám podporí.“ (Žalm 55:22) Nebolo by teda lepšie spoznať Boha Jehovu a vytvoriť si k nemu blízky vzťah, než spoliehať sa na orodovanie svätých alebo kohokoľvek iného?

Náš nebeský Otec sa o nás zaujíma ako o jednotlivcov. Chce nám s našimi problémami pomôcť a povzbudzuje nás, aby sme sa k nemu priblížili. (Jakub 4:8) Je naozaj úžasné, že máme možnosť priamo hovoriť s naším Bohom a Otcom, ktorý vypočúva modlitby! (Žalm 65:2)