Cennou pomocou je útecha, ktorú nám poskytuje rodina, priatelia alebo spoluveriaci.

Láskavé slová od priateľa, ktorý nás miluje, môžu pôsobiť ako utišujúci balzam, ktorý lieči a osviežuje. (Prísl. 16:24; 18:24; 25:11) Pravým kresťanom však nejde len o to, aby boli utešovaní. Aj oni sa snažia „potešiť tých, ktorí sú v akomkoľvek súžení útechou, ktorou [ich] samých potešuje Boh“. (2. Kor. 1:4; Luk. 6:31) Antonio, oblastný dozorca v Mexiku, sa to naučil z vlastnej skúsenosti.

Keď Antoniovi zistili lymfóm, istý typ rakoviny, podľahol skľúčenosti. No veľmi sa usiloval udržať svoje negatívne emócie pod kontrolou. Ako to robil? Snažil sa zapamätať si piesne Kráľovstva a spieval si ich, aby počul ich slová a mohol nad nimi rozjímať. Veľkú útechu získal, aj keď sa nahlas modlil a čítal si Bibliu.

No Antonio si dnes uvedomuje, že mimoriadnou pomocou mu boli spoluveriaci. Hovorí: „Keď sme mali s manželkou pocit, že je toho na nás už priveľa, poprosili sme jedného príbuzného, ktorý je zborovým starším, aby prišiel a modlil sa s nami. To nás utešilo a upokojilo.“ Dodal: „Práve vďaka podpore rodiny a duchovných bratov, sme za relatívne krátky čas dokázali negatívne emócie zvládnuť.“ Antonio bol mimoriadne vďačný, že má takých milujúcich a starostlivých priateľov.

Ďalšou pomocou, ktorú nám Boh sľúbil v čase tiesne, je svätý duch. Apoštol Peter povedal, že Boží svätý duch je „veľkorysý dar“. (Sk. 2:38) To sa jasne ukázalo na Letnice roku 33 n. l., keď ním boli nohí pomazaní. No v širšom zmysle môžeme povedať, že svätý duch je dar dostupný nám všetkým, a to v nevyčerpateľnom množstve. Preto pros, aby si ho mal hojnosť! (Iz. 40:28–31)

Apoštol Pavol zniesol veľa ťažkostí, niekedy sa dokonca díval smrti do očí. (2. Kor. 1:8–10) Nikdy však nemal panický strach o svoj život. Utešovalo ho vedomie, že Boh je s ním. Napísal: „Nech je požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, Otec nežného milosrdenstva a Boh každej útechy, ktorý nás teší vo všetkom našom súžení.“ (2. Kor. 1:3, 4) Pavol neprepadol sebaľútosti. Naopak, skúšky, ktoré zažil mu pomohli vypestovať si súcit k druhým, a tak byť lepšie pripravený poskytnúť im útechu, keď ju budú potrebovať.

Antonio sa zo svojej choroby zotavil a opäť mohol slúžiť ako cestujúci dozorca. Hoci sa aj predtým pravidelne zaujímal o spoluveriacich, potom sa s manželkou snažili navštevovať a povzbudzovať chorých ešte viac. Raz napríklad navštívil istého brata, ktorý bojoval s vážnou chorobou, a zistil, že nechce chodiť na zhromaždenia. „Nebolo to preto, že by nemiloval Jehovu alebo bratov,“ vysvetľuje Antonio, „ale choroba naňho tak doľahla, že sa cítil bezcenný.“

Aby brata povzbudil, poprosil ho, aby sa na jednom spoločenskom stretnutí pomodlil. Brat s tým súhlasil, hoci sa cítil nedostatočný. Antonio spomína: „Jeho modlitba bola nádherná; potom bol z neho iný človek. Opäť sa cítil užitočný.“

Áno, každý z nás má do určitej miery skúsenosť s nejakým druhom utrpenia. Ale ako povedal Pavol, môže nás to vyzbrojiť, aby sme dokázali utešiť iných, ktorí to potrebujú. Buďme preto vnímaví na utrpenie spolukresťanov a napodobňujme Boha Jehovu tak, že budeme druhým poskytovať útechu.