V KRAJINÁCH, kde je potrebných viac zvestovateľov, horlivo slúži mnoho slobodných sestier. Niektoré z nich žijú v zahraničí už celé desaťročia. Čo im pomohlo, aby sa pred rokmi presťahovali do cudziny? Ako ich táto služba obohatila? A ako sa ich život zmenil? S niekoľkými z nich sme viedli rozhovor. Pokiaľ si aj ty slobodná sestra a túžiš po službe, ktorá prináša hlboké uspokojenie, určite ťa zaujmú nasledujúce vyjadrenia. Z príkladu týchto sestier môžeme mať úžitok všetci.

Možno si kladieš otázku, či by si dokázala slúžiť v cudzine ako priekopníčka. Aj Anita, ktorá má teraz 75 rokov, mala takéto pochybnosti. Vyrastala v Anglicku a s priekopníckou službou začala, keď mala osemnásť. Hovorí: „Rada som druhých učila o Jehovovi. No nikdy som si nemyslela, že by som raz mohla slúžiť v zahraničí. Neovládala som žiaden cudzí jazyk a bola som presvedčená, že sa ho ani nedokážem naučiť. Preto keď som dostala pozvanie do školy Gileád, veľmi ma to prekvapilo. Nemohla som uveriť, že niekto taký bezvýznamný ako ja, mohol dostať takéto pozvanie. Ale povedala som si: Keď si Jehova myslí, že to dokážem, tak to skúsim. Bolo to pred viac ako päťdesiatimi rokmi. Odvtedy slúžim v Japonsku ako misionárka.“ A dodala: „Niekedy sa s iskierkou v očiach pozriem na mladé sestry a poviem im: ‚Zbaľ si ruksak a pripoj sa ku mne. Čaká ťa najväčšie dobrodružstvo v živote!‘ A som rada, že mnohé to urobili.“

Mnohé sestry, ktoré slúžili v zahraničí, sa najprv váhali presťahovať. Ako teda pozbierali odvahu?

Maureen, ktorá má teraz 64 rokov, hovorí: „Ako som rástla, túžila som po zmysluplnom živote a chcela som pomáhať druhým.“ Keď mala 20 rokov, presťahovala sa do kanadskej provincie Quebec, kde bolo potrebných viac priekopníkov. Hovorí: „Neskôr som dostala pozvanie do školy Gileád, no bála som sa opustiť priateľov a odísť do neznámeho prostredia. Okrem toho mama sa starala o chorľavého otca a obávala som sa nechať ju samu. Mnoho nocí som o tom so slzami v očiach hovorila Jehovovi. Keď som o svojich obavách povedala rodičom, naliehali na mňa, aby som pozvanie prijala. Videla som tiež, s akou láskou miestny zbor podporoval mojich rodičov. Všímala som si  všetku tú Jehovovu starostlivosť a nadobudla som istotu, že sa postará aj o mňa. Bola som teda pripravená odísť.“ Maureen slúžila od roku 1979 ako misionárka vyše 30 rokov v západnej Afrike. V súčasnosti žije v Kanade, kde sa stará o mamu a stále slúži vo zvláštnej priekopníckej službe. Keď sa spätne pozerá na všetky tie roky, keď slúžila v zahraničí, hovorí: „Jehova mi vždy dával to, čo som potrebovala, a práve vtedy, keď som to potrebovala.“

Wendy z Austrálie, ktorá má teraz 65 rokov, začala s priekopníckou službou ešte ako tínedžerka. Spomína: „Bola som veľmi plachá a bolo pre mňa ťažké rozprávať sa s cudzími ľuďmi. No vďaka priekopníckej službe som získala odvahu zhovárať sa s rôznymi ľuďmi. Časom som si uvedomila, že som nadobudla väčšiu sebaistotu. V priekopníckej službe som sa naučila viac spoliehať na Jehovu a začala som premýšľať nad službou v zahraničí. Jedna slobodná sestra, ktorá vyše 30 rokov slúžila ako misionárka v Japonsku, ma pozvala, aby som sa k nej na tri mesiace pridala. Táto spolupráca vo mne roznietila túžbu slúžiť v zahraničí.“ V polovici osemdesiatych rokov sa Wendy presťahovala na ostrov Vanuatu, ktorý leží asi 1 770 kilometrov východne od Austrálie.

Wendy je stále na Vanuatu, kde v súčasnosti slúži vo vysunutej prekladateľskej kancelárii. Hovorí: „Keď vidím, ako v týchto vzdialených končinách vznikajú nové zbory a skupiny, mám z toho obrovskú radosť. To, že som na týchto ostrovoch mohla mať aspoň malý podiel na službe Jehovovi, je pre mňa nesmierna česť.“

Kumiko, ktorá má teraz 65 rokov, slúžila v Japonsku ako pravidelná priekopníčka. Sestra, s ktorou priekopníčila, jej navrhla, či by sa nepresťahovali do Nepálu. Kumiko povedala: „Stále sa ma na to pýtala, ale ja som stále odmietala. Mala som obavy, či sa dokážem naučiť nový jazyk a prispôsobiť novému prostrediu. Okrem toho som nemala dosť peňazí, aby som sa presťahovala do zahraničia. V čase, keď som o tom ešte len uvažovala, som mala nehodu na motorke a skončila som v nemocnici. Premýšľala som: Ktovie, čo sa mi môže ešte stať. Môžem vážne ochorieť a premárniť príležitosť slúžiť ako priekopníčka v zahraničí. Nemôžem to skúsiť aspoň na rok? Vrúcne som sa modlila, aby mi Jehova pomohol rozhodnúť sa.“ Keď Kumiko prepustili z nemocnice, navštívila Nepál a neskôr sa tam spolu so spomínanou priekopníčkou presťahovali.

 Keď sa teraz spätne pozerá na takmer desať rokov služby v Nepále, hovorí: „Ťažkosti, ktorých som sa bála, predo mnou ustúpili ako Červené more. Som veľmi rada, že som išla slúžiť tam, kde je to viac potrebné. Keď hovorím o Biblii nejakej rodine, často prídu počúvať ešte piati alebo šiesti susedia. Dokonca aj malé deti si odo mňa pýtajú leták s biblickým posolstvom. Mnohí ľudia reagujú na pravdu priaznivo a služba je tu veľmi radostná.“

Neprekvapuje, že odvážne slobodné sestry, s ktorými sme viedli rozhovor, zažívali aj náročné situácie. Ako ich zvládli?

Diane z Kanady hovorí: „Spočiatku bolo pre mňa ťažké byť tak ďaleko od rodiny.“ Teraz má 62 rokov a na Pobreží Slonoviny slúži ako misionárka už 20 rokov. Spomína: „Prosila som Jehovu, aby mi pomohol zamilovať si tunajších ľudí. Brat Jack Redford, jeden z mojich inštruktorov v Gileáde, nám povedal, že najprv nás nové prostredie možno znepokojí alebo dokonca šokuje, hlavne keď uvidíme veľkú chudobu. No dodal: ‚Nesústreďte sa na chudobu. Sústreďte sa na ľudí, všímajte si ich tváre a oči a ich reakciu na pravdu.‘ Presne to som urobila a zažila som veľké požehnania! Keď som ľuďom zvestovala utešujúce posolstvo o Kráľovstve, videla som, ako sa im rozžiaria oči!“ Čo ešte Diane pomohlo, aby si zvykla na službu v cudzine? Odpovedá: „S ľuďmi, s ktorými som študovala, som sa spriatelila a veľmi ma tešilo, keď som videla, že sa z nich stali verní Boží služobníci. Krajina, do ktorej som bola pridelená, sa mi stala domovom. Získala som duchovné matky a otcov, bratov a sestry, presne ako to sľúbil Ježiš.“ (Mar. 10:29, 30)

Anne, ktorá má 46 rokov, slúži v istej krajine v Ázii, kde je naše dielo obmedzené. Vyjadrila sa: „Za tie roky, čo slúžim na rôznych miestach v zahraničí, som bývala so sestrami, ktoré pochádzali z úplne iného prostredia ako ja a mali úplne inú mentalitu. Občas došlo medzi nami k nedorozumeniu. Keď sa to stalo, snažila som sa s nimi ešte viac spriateliť a lepšie pochopiť ich kultúru. Pracovala som tiež na svojej osobnosti, aby som im prejavila viac lásky a pochopenia. Som veľmi rada, že tieto snahy priniesli svoje ovocie. Výsledkom sú mnohé hlboké a trvalé priateľstvá, ktoré mi pomáhajú vytrvávať v službe.“

 Ute z Nemecka, ktorá má teraz 53 rokov, bola v roku 1993 pridelená ako misionárka na Madagaskar. Hovorí: „Spočiatku som mala ťažkosti s cudzím jazykom. Musela som si zvyknúť aj na vlhké podnebie a bojovať s maláriou a črevnými chorobami spôsobenými parazitmi. No nebola som ponechaná sama na seba. Miestne sestry, ich deti a záujemcovia, s ktorými som študovala, mi trpezlivo pomáhali s novým jazykom. Keď som bola chorá, misionárka, s ktorou som spolupracovala v službe, sa o mňa s láskou starala. Ale najviac mi pomáhal Jehova. Pravidelne som si pred ním vylievala srdce a hovorila som mu o všetkých svojich obavách. Potom som trpezlivo čakala, niekedy dni, inokedy mesiace, ako Jehova odpovie na moje modlitby. Vyriešil každý môj problém.“ Ute slúži na Madagaskare už 23 rokov.

Slobodné sestry, ako aj iní zvestovatelia, ktorí slúžia tam, kde je to viac potrebné, často vravia, že služba v zahraničí ich život veľmi obohatila. Čo patrí medzi požehnania, ktoré im to prinieslo?

Heidi z Nemecka, ktorá má 73 rokov a na Pobreží Slonoviny slúži ako misionárka od roku 1968, sa vyjadrila: „Najväčším požehnaním pre mňa je, keď vidím, že moje duchovné deti ‚chodia ďalej v pravde‘. Z niektorých mojich záujemcov sú dnes priekopníci a zboroví starší. Mnohí z nich ma volajú mama alebo stará mama. Jeden z týchto starších spolu s manželkou a deťmi ma berú za člena rodiny. Jehova mi teda dal syna, nevestu a tri vnúčatá.“ (3. Jána 4)

Karen z Kanady má 72 rokov a vyše 20 rokov slúžila v západnej Afrike. Povedala: „Misionárska služba ma naučila väčšej obetavosti, láske a trpezlivosti. Okrem toho spolupráca s bratmi a sestrami rôznych národností rozšírila môj obzor. Naučila som sa, že veci sa dajú robiť rôznymi spôsobmi. Je veľkým požehnaním mať priateľov na celom svete! Aj keď sa naše úlohy a životy zmenili, priateľstvá zostávajú.“

Margaret z Anglicka, ktorá má 79 rokov a slúžila ako misionárka v Laose, sa vyjadrila: „Vďaka službe v zahraničí som mohla na vlastné oči vidieť, ako Jehova do svojej organizácie priťahuje ľudí rôznej farby pleti a pôvodu. Veľmi to posilnilo moju vieru. Som úplne presvedčená, že túto organizáciu vedie Jehova a že svoje predsavzatie splní.“

Slobodné sestry, ktoré slúžia v zahraničí, majú na zvestovateľskej službe významný podiel. Zaslúžia si úprimnú pochvalu. (Sud. 11:40) Navyše ich počet stále rastie. (Žalm 68:11) Mohla by si si aj ty upraviť svoje okolnosti a urobiť niečo podobné ako sestry spomínané v tomto článku? Ak to urobíš, určite „okúsiš a uvidíš, že Jehova je dobrý“. (Žalm 34:8)