Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Pozorujeme svet

Pozorujeme svet

Pozorujeme svet

„U žien žijúcich v chudobných krajinách je 300-násobne vyššia pravdepodobnosť, že v priebehu tehotenstva alebo pri pôrode zomrú, ako by to bolo, keby žili v bohatej krajine.“ ​(BUSINESSWORLD, FILIPÍNY)

Podľa jedného prieskumu uskutočneného v Nemecku, 40 percent detí od 11 do 15 rokov nevie, že slnko vychádza na východe; 60 percent nevie, že medzi dvoma splnmi mesiaca uplynú štyri týždne. (WELT ONLINE, NEMECKO)

V starovekom Gáte našli archeológovia filištínsky chrám. Jeho nosným prvkom boli dva centrálne stĺpy, čo pripomína biblickú správu o Samsonovi, ktorý sa do takých stĺpov zaprel a spôsobil zrútenie chrámu. (THE JERUSALEM POST, IZRAEL)

Dovoz ázijských neviest

„Ázijčania z Japonska, Južnej Kórey a ďalších bohatých krajín si čoraz častejšie hľadajú nevesty v chudobnejších [ázijských krajinách], ako je Vietnam a Filipíny,“ uvádzajú filipínske internetové noviny BusinessWorld. V rozpätí rokov 1995 až 2006 vzrástol počet Japoncov, ktorí sa oženili s cudzinkou, o 73 percent. Prečo? „Finančne nezávislé miestne ženy začali byť prieberčivé,“ uvádza sa v správe a väčšmi váhajú s vydajom. Na druhej strane ženy z chudobnejších krajín sú ochotné vydať sa aj za robotníka z bohatšej krajiny, lebo „im ponúka nádej na lepší život“.

Zdokonalenie nevery?

Istá kontroverzná internetová zoznamovacia agentúra, ktorá pôsobí v piatich krajinách, propaguje svoje služby sloganom „Život je krátky. Doprajte si románik.“ Služba podľa vyjadrenia zakladateľa agentúry nezvyšuje pravdepodobnosť, že ľudia budú neverní svojmu partnerovi, lebo tí, ktorí ju využijú, „sa tak už rozhodli“. „Väčšina problémov spojených s neverou vzniká, keď sa na ňu príde. Ľuďom, ktorí chcú mimomanželský pomer, umožňujeme mať ho diskrétne,“ tvrdí. „My sme neveru nevynašli, len sme ju zdokonalili.“ Služba sa v súčasnosti pýši tým, že má asi 6,4 milióna členov.

Zrodení pre tanec?

„Ľudia majú jedinečnú schopnosť skoordinovať svoje pohyby s vonkajšími sluchovými podnetmi, čo sa prejaví napríklad tým, že si začnú podupkávať v rytme hudby alebo začnú tancovať,“ píše sa v správe, ktorú uverejnili výskumníci z univerzít v anglickom meste York a fínskom meste Jyväskylä. Výskumníci zistili, že ešte skôr ako sa pozorované dojčatá naučili hovoriť, reagovali na rytmus hudby a spontánne sa snažili pohybovať do taktu. Čím viac sa im to darilo, tým dlhšie sa usmievali. Z toho by vyplývalo, že zmysel pre rytmus a túžba pohybovať sa podľa hudby nie je niečo, čo sa učíme, ale niečo, čo prichádza prirodzene.