Zvolil som si lepšiu životnú cestu

Rozpráva Plamen Kostadinov

KEĎ som sa zobudil, bolo takmer poludnie. Na podlahe boli porozhadzované prázdne fľaše a z preplnených popolníkov sa šíril zápach. Eufória z večierka, ktorý trval do neskorej noci, bola preč. Cítil som sa skľúčený a opustený ako nikdy predtým. Zdalo sa mi, že nič nemá zmysel. Dovoľte, aby som vám rozpovedal, ako som sa dostal do tohto smutného stavu.

Už ako 14-ročnému sa mi začal plniť sen, že mojou životnou cestou bude umenie. Bolo to v lete roku 1980. Otec mi práve povedal, že ma prijali na umeleckú školu v bulharskom meste Trojan. Bol som veľmi šťastný. Na jeseň toho roku som sa presťahoval z môjho rodného mesta Loveč do Trojanu.

Páčilo sa mi, že žijem ďaleko od rodičov a môžem si robiť, čo chcem. Začal som fajčiť a z času na čas som sa opil s kamarátmi zo školy. Fajčenie a pitie nebolo v škole dovolené. A tak ma to lákalo ešte viac, lebo som porušoval pravidlá.

Moja láska k umeniu sa ďalej prehlbovala. Vynikal som v maľovaní a rástla vo mne túžba stať sa slávnym. Po ukončení päťročného štúdia v Trojane som chcel pokračovať vo vzdelávaní na umeleckej akadémii v Sofii, hlavnom meste Bulharska. Bola to najprestížnejšia škola v celom Bulharsku. V roku 1988 ma prijali, pričom som bol jedným z ôsmich kandidátov z celej krajiny, ktorí prešli výberovým konaním. Bol som na seba veľmi hrdý! Jedného dňa som sa pozeral do zrkadla a pyšne som si povedal: ‚No, Plamen, teraz je už isté, že sa staneš slávnym umelcom!‘

Formujem si starú osobnosť

Onedlho som chodil celý v čiernom a nechal som si narásť dlhé vlasy a bradu. Od umelca sa to priam očakávalo. Osvojil som si bohémsky spôsob života, lebo som bol presvedčený, že to k umelcovi patrí. Preto som si aj prenajal izbu v štvrti, kde žili umelci, a mal som v nej neporiadok a toľko narozhadzovaných vecí, koľko sa len dalo. Potom som si priniesol mačku s troma mačiatkami a psíka. Neoddeliteľnou súčasťou môjho života bolo aj rozhadzovanie peňazí.

Moja vášeň pre umenie stále rástla. Bez prestania som maľoval a abstraktnými výjavmi som zobrazoval fantastický svet mojich predstáv. Maľoval som aj na steny svojej izby. Domnieval som sa, že toto je začiatok mojej kariéry slávneho umelca.

Môj život bol neodmysliteľne spätý s častými večierkami, na ktorých som sa zabával s ďalšími študentmi. Neraz sme sa stretli v mojej izbe, počúvali hudbu a opíjali sa, a to aj vtedy, keď sme sa pripravovali na skúšku. Naše filozofické diskusie sa krútili okolo hudby, umenia a zmyslu života. Bežne sme sa rozprávali o nadprirodzených silách a mimozemšťanoch. Takéto rozhovory boli živnou pôdou pre moju predstavivosť a čerpal som z nich námety  pre ďalšie maľby. Túžil som, aby tieto euforické pocity trvali dlhšie, ale mal som ich, len kým som bol opitý. Na druhý deň zvyčajne nebolo po tomto nadšení ani stopy.

Takýto život som viedol asi desať rokov. Neuspokojovalo ma to však. Moje obrazy síce hýrili žiarivými farbami, no moje vnútro potemnievalo a zvierala ma osamelosť. Sny o tom, že sa stanem slávnym umelcom, sa začali rozplývať. Bol som deprimovaný a nevedel som čo ďalej. Práve tento moment bol opísaný na začiatku môjho rozprávania.

Pravda ma zachránila

V roku 1990 som sa rozhodol zorganizovať výstavu svojich diel v Loveči. K spolupráci na výstave som prizval aj Janitu, známu zo sofijskej akadémie, lebo aj ona pochádzala z Loveča. Keď sa výstava skončila, išli sme to s Janitou osláviť do blízkej reštaurácie. V priebehu rozhovoru začala rozprávať o veciach, ktoré sa dozvedela zo štúdia Biblie s Jehovovými svedkami. Vravela mi o novom svete predpovedanom v Biblii. To roznietilo môj záujem.

Janita pokračovala v štúdiu Biblie v Sofii a z času na čas mi priniesla biblickú literatúru. Nikdy nezabudnem na to, ako som si dychtivo prečítal brožúru „Hľa, robím všetky veci nové“ a ako som za pár dní zhltol knihu Môžeš žiť navždy v pozemskom raji. * Nebolo ťažké prijať skutočnosť, že Boh existuje, a hneď som chcel vedieť, ako sa mám modliť. Spomínam si na svoju prvú modlitbu. Na kolenách som Jehovovi úprimne hovoril o tom, čo ma trápi. Bol som si úplne istý, že ma počúva. Pocit osamelosti pomaly vystriedala vnútorná radosť a pokoj.

Janita ma v Sofii zoznámila s manželmi, ktorí boli Jehovovými svedkami. Ponúkli sa, že mi pomôžu lepšie spoznať Bibliu, a pozvali ma na zhromaždenie. Pamätám si, ako som v júni 1991 navštívil svoje prvé zhromaždenie. Prišiel som s dvojhodinovým predstihom a čakal som v jednom parčíku. Celý nervózny, nesvoj a plný pochybností som uvažoval, ako ma prijmú. Na moje prekvapenie ma všetci vrúcne privítali, a to napriek môjmu nezvyčajnému, bohémskemu vzhľadu. Od toho času som pravidelne navštevoval zhromaždenia a dvakrát týždenne so mnou svedkovia študovali Bibliu.

Keď som prvý raz dostal osobný výtlačok Biblie, bol som nadšením celý bez seba. Nikdy predtým som nečítal nič také obdivuhodné a podnetné, ako je múdrosť obsiahnutá v Kázni na vrchu. V období, keď so mnou svedkovia študovali, som zakúsil, že Božie Slovo má moc premieňať osobnosť, ako sa o tom píše v Efezanom 4:23: „Buďte obnovení v sile, ktorá podnecuje vašu myseľ.“ Prestal som fajčiť a už som nechodil neupravený. Zmena bola taká zásadná, že keď mi jedného dňa prišiel otec naproti na železničnú stanicu v Loveči, prešiel okolo mňa, lebo ma nespoznal.

Začal som si tiež všímať, ako to vyzerá okolo mňa. Neporiadok v izbe, pomaľované steny a cigaretový zápach už neboli hybnou silou mojej tvorivosti. Pocítil som nutkanie všetko upratať. Steny som vymaľoval na bielo, a tak sa pod vrstvou farby stratil trojoký mimozemšťan, ktorého som si tam raz namaľoval.

Azda ani netreba hovoriť, že kamaráti ma rýchlo opustili. Netrvalo však dlho a nahradili ich mnohí ľudia, ktorých som spoznal na kresťanských zhromaždeniach, a tí sú mojimi drahými priateľmi až dodnes. V takom  budujúcom spoločenstve som robil rýchle pokroky. Dňa 22. marca 1992 som bol pokrstený na prvom zjazde Jehovových svedkov v Bulharsku, ktorý sa konal v meste Plovdiv.

Vraciam sa do Loveča

Hoci som vedel, že pre umelca nebude jednoduché zarábať si na živobytie v malom meste, rozhodol som sa, že po promóciách sa vrátim do Loveča. Uvedomil som si, že, prinajmenšom v mojom prípade, by bolo veľmi ťažké usilovať sa o úspešnú umeleckú kariéru a zároveň dávať na prvé miesto vo svojom živote Božie Kráľovstvo. A tak som sa rozhodol, že sa budem usilovať o inú životnú cestu a stanem sa dobrovoľníkom, ktorý bude vyučovať ľudí z Biblie. Kým som bol na umeleckej akadémii, Janita, ktorá skončila školu tri roky predo mnou, už horlivo učila biblické pravdy ľudí v Loveči. Bola tam jedinou svedkyňou.

Keď som sa presťahoval do Loveča, bola už v tomto meste skupinka ľudí, s ktorými Jehovovi svedkovia študovali Bibliu. Úprimne som sa tešil z toho, že môžem navštevovať ľudí v ich domovoch a predkladať im nádej do budúcnosti, o ktorej som sa dozvedel. Rozhodol som sa, že tejto práci budem venovať čo najviac času.

Zakrátko sa však začali ťažkosti. V roku 1994 bola úradná registrácia našej náboženskej organizácie zrušená a v médiách sa rozbehla rozsiahla ohováračská kampaň. * Polícia bežne predvolávala svedkov na vypočúvanie a konfiškovala našu literatúru. V týchto náročných časoch sme nemali zákonom dovolené organizovať zhromaždenia na miestach určených pre verejnosť. No i tak sme ich pravidelne usporadúvali v miestnosti s rozlohou 12 štvorcových metrov, ktorá bola prístavbou Janitinho domu. Raz sa nám do tejto malej miestnosti podarilo vtesnať 42 ľudí. Aby sme nerušili susedov, pri speve piesní Kráľovstva sme zavreli okno. Niekedy, keď bolo vonku teplo, miestnosť sa prehriala a bolo v nej dusno, ale boli sme šťastní, že môžeme byť spolu.

Jehova ma požehnáva rôznymi spôsobmi

Mimoriadne som obdivoval Janitinu horlivosť za pravé uctievanie a časom sa v nás rozvinuli romantické city. Vzali sme sa 11. mája 1996. Napriek tomu, že sú naše osobnosti rozdielne, obdivuhodne sa navzájom dopĺňame. Je mojou najbližšou priateľkou a pomocníčkou. Som Jehovovi vďačný, že mi dal manželku, ktorej „hodnota je omnoho väčšia ako hodnota koralov“. (Príslovia 31:10)

Niektorí moji bývalí kamaráti sa stali úspešnými umelcami, čo bola životná cesta, o ktorej som kedysi sníval. Som však rád, že som si vybral niečo iné, čo považujem za lepšiu životnú cestu. Pomohol som mnohým jednotlivcom, aby zistili, čo je zmyslom ich života, a dnes sú mojimi duchovnými bratmi a sestrami. Nijaká sláva alebo uznanie, ktoré by som azda dosiahol ako umelec, sa ani zďaleka nedá porovnať s tým, ako bohato mi Jehova žehná, keď mu slúžim. Som šťastný, že som dôverne spoznal toho najväčšieho Umelca, Jehovu Boha.

[Poznámky pod čiarou]

[Obrázok na strane 12]

S Janitou, mojou manželkou